Telefón:

0905 351 001

E-mail:

ivana.banova@gmail.com

Adresa:

Koceľova 17, Bratislava

© Supertrooper/Adobe Stock

Kraniosakrálna terapia – to znie posvätne. Nemá však nič spoločné s kostolom či náboženstvom. Sacrum je jednoducho krížová kosť a cranio súvisí s lebkou. Medzi týmito dvomi časťami tela v pravidelnom rytme pulzuje mozgovomiechová tekutina alebo likvor. Ak je pulzácia v kraniosakrálnom systéme z rôznych príčin blokovaná, môže to spôsobovať zdravotné problémy.

Už v tridsiatych rokoch 20. storočia americký osteopat William Garner Shuterland zistil, že popri srdcovom a dýchacom rytme v našom tele pulzuje ešte tretí rytmus, ktorý dáva do pohybu celé telo vrátane kostí lebky. Túto neviditeľnú životnú silu nazval dych života a spozoroval, že má súvis s mozgovomiechovým mokom. Podľa neho práve potencia dychu života vyvoláva pulzáciu tekutiny vo vnútri mozgovomiechového systému, takže v jednej fáze tekutina stúpa smerom k hlave a v druhej klesá ku kosti krížovej. Myšlienky doktora Sutherlanda vedecky podporil a rozvinul americký lekár John Upledger.

Delbertov prípad

Na začiatku jeho objavu kraniosakrálneho systému bol pacient menom Delbert. Pátranie po jeho diagnóze pripomínalo televízny seriál Dr. House. S tým rozdielom, že sa odohralo v roku 1971. Všetko opísal v knihe Ty a tvůj skrytý lékař sám John Upledger.

Za Delbertovými bolesťami žalúdka a vracaním krvi sa našlo hneď niekoľko chorôb – silikóza, rozdutie pľúc a napokon cysty v rôznych častiach tela vrátane mozgu, spôsobené parazitickou infekciou. Po vyliečení infekcie sa všetko zdalo byť v poriadku. Po týždni sa však pacient vrátil s očernetou kožou na nohách, ktorá bolestivo praskala a odlupovala sa. Jeho lekár John Upledger čosi také ešte nevidel. Kožní lekári na nič neprišli, rovnako ani tri významné lekárske centrá v Spojených štátoch. Pacient sa vrátil späť k Johnovi Upledgerovi, ktorý príčinu choroby nevedel objasniť. Keď si už vôbec nevedel rady, požiadal o konzultáciu nového neurochirurga, či náhodou jemu nenapadne niečo, čo prehliadli. Ten si spomenul, že tkanivové zmeny môže spôsobovať aj dystrofia, teda môže to byť neurologický problém. Delbertovi spravili röntgenový snímok krčnej miechy. Na vnútornej strane tvrdej blany mozgovej, ktorá chráni miechu, objavili v oblasti krčnej chrbtice zvápenatené ložisko veľké ako minca. Všetci stáli pred vážnym rozhodnutím, či sa majú pokúsiť o riskantnú operáciu, ktorá by mohla ohroziť Delbertov život alebo viesť k ochrnutiu od krku až dole. Navyše si neboli istí, či táto operácia odstráni Delbertov problém s nohami. Delbert však privítal túto šancu a chcel operáciu podstúpiť.

Nečakaný objav

John Upledger sa pri operácii dostal do úlohy asistenta. Museli sa prepracovať až k miechovému kanálu, ktorý vedie vo vnútri stavcov. V miechovom kanáli sa nachádzajú tri vrstvy – mäkká blana mozgová, pavúčnica a tvrdá blana mozgová. Tieto blany by sa správne mali volať mozgovomiechové, pretože netvoria len obal mozgu, ale aj miechy. Nám sa v podvedomí spájajú s nebezpečným ochorením, zvaným meningitída, alebo zápal mozgových blán.

Pri Delbertovej operácii sa chirurgovia dostali až k tvrdej blane mozgovej, kde sa nachádzalo zvápenatené ložisko. Úlohou Johna Upledgera bolo pinzetami udržať túto blanu nehybnú, aby jeho kolega mohol odstrániť ložisko. Na vlastné počudovanie nebol schopný túto relatívne jednoduchú úlohu splniť. Membrána sa pomaly rytmicky pohybovala. Tieto pohyby neboli synchrónne ani s dychom pacienta, ani so srdcovým tepom. John Upledger videl to, čo William Sutherland už empiricky zistil dávno pred ním. Treba ešte dodať, že operácia dopadla úspešne a Delbertove nohy sa uzdravili.

Ako systém funguje

To, čo videl a následne preskúmal John Upledger, sa dnes nazýva kraniosakrálny systém. Máme ho v tele úplne všetci. Tvorí ho trojvrstvový membránový systém, v ktorom neprestajne prúdi mozgovomiechová tekutina. Tvorbu tekutiny riadia mozgové komory. Mozgovomiechová tekutina vyživuje a detoxikuje nervovú sústavu. K vytekaniu tejto tekutiny, zvanej aj likvor, nemôže dôjsť vďaka nepriepustnej tvrdej blane mozgovej. Táto blana je akousi vnútornou výstelkou lebky, pripája sa k lebečným kostiam, k stavcom krčnej chrbtice, ku krížovej kosti ako aj ku všetkým malým otvorom v lebke a v stavcoch, ktorými vedú nervy do celého tela. Kraniosakrálny systém teda úzko súvisí s celou nervovou sústavou a pokiaľ funguje nedostatočne, zhoršuje sa prenos nervových impulzov v tele a tým aj jednotlivé telesné funkcie.

Mozgovomiechová tekutina pulzuje pod tvrdou blanou mozgovou v pravidelnom rytme. Deje sa tak asi šesť- až dvanásťkrát za minútu. Ukázalo sa, že všetky kosti vrátane kostí lebky sa musia prispôsobovať zmenám tlaku tejto tekutiny počas pulzácie. Takže William G. Sutherland sa nemýlil – celá lebka sa rytmicky zmenšuje a zväčšuje. Kraniosakrálny terapeut dokáže tento rytmus cítiť aj v iných častiach tela, nielen na hlave.

Niektoré zdroje uvádzajú, že kraniosakrálny rytmus sa objavuje počas embryonálneho vývoja človeka ako prvý a po zástave srdcového a dýchacieho rytmu zaniká ako posledný niekoľko minút po smrti.

Široké využitie

John Upledger začal kraniosakrálnu terapiu skúšobne na niekoľkých pacientoch s bolesťami hlavy. Prvým bol veterán 2. svetovej vojny, ktorého po výbuchu dela začala bolieť hlava a hvízdalo mu v ušiach. Bolesťami trpel dvadsaťpäť rokov a nepomohli mu ani lekári amerického námorníctva. John Upledger zistil, že pacient má na ľavej strane hlavy vtlačené kosti a likvor tam nemôže voľne prúdiť. Podarilo sa mu uvoľniť stuhnutú časť a hlava sa na ľavej strane hneď rozšírila. Bolesť bývalého vojaka opustila a pravdepodobne sa už nikdy nevrátila, lebo pacient sa viac neukázal.

Na neskorších prípadoch sa Upledger utvrdil, že kraniosakrálna terapia môže pôsobiť na činnosť mozgu. Ako vedecký pracovník v klinickom výskume na Michigan State University pracoval s deťmi, ktoré trpeli hyperaktivitou alebo dyslexiu. Najmä s hyperaktívnymi deťmi dosiahol dobré výsledky, mnohé zaspali priamo počas terapie. Ukázalo sa, že väčšinou ich problém spočíval v zadnej časti spodiny lebečnej, kde sa hlava pripája ku krku. Podľa jeho teórie mohol tento problém vzniknúť pri pôrode, keď sa v snahe urýchliť pôrod zvykne hlavička nešetrne otočiť smerom dozadu do priveľkého záklonu, pričom môže nastať stlačenie záhlavovej kosti a prvého krčného stavca. U detí s dyslexiou sa zasa ukázala byť kľúčovým miestom pravá spánková kosť a blany, ktoré sú s ňou spojené. Keď sa tu urobila náprava, asi v 70 percentách prípadov sa problémy s čítaním stratili.

Spektrum pacientov, ktoré John Upledger liečil, bolo veľmi pestré. Ošetroval deti s kolikou, astmou, s neurologickými poškodeniami mozgu, s detskou mozgovou obrnou, dospelých s depresiami, so stomatologickými problémami, chronickými bolesťami, artritídou, poraneniami miechy…

Terapia aj pre zdravých

Kraniosakrálnu terapiu však vyhľadávajú aj zdraví ľudia, pretože sa po nej cítia vitálnejší a emocionálne vyrovnaní. V neposlednom rade táto terapia pomáhala zlepšiť obranyschopnosť a pôsobiť preventívne proti celému radu chorôb. Terapia má často formu hlbokej relaxácie, kedy sa  znovu naštartujú vnútorné ozdravné procesy. To však nie je všetko. Ako vieme, väčšina chorôb – ba možno všetky – majú pôvod v našej psychike. Kraniosakrálna terapia dokáže pracovať aj na tejto úrovni, čiže dostať sa ku koreňu problému.

Ako na to John Upledger prišiel? Zistil, že sa počas terapie jeho ruky intuitívne hýbu určitým smerom. Tieto miesta majú vždy spojitosť s riešeným problémom. Ukázalo sa, že telo je záhadnejšie, ako sme si mysleli. Nielen mozog, ale aj telo má pamäť. Táto premisa je základom pre viaceré terapie, ktoré pracujú s telom a pohybom. John Upledger nazval túto pamäť „tkanivovou pamäťou“.  Tak sa postupne prepracovával k hlbším rovinám človeka.

Jednoduchá harmonizácia

Samotná terapia je jednoduchá. Pacient oblečený leží na masážnom stole a terapeut sa jemne dotýka tela. Začína nohami, pretože aj tam je možné vnímať pulzáciu mozgovomiechového moku. Dotyky potom vedú od nôh cez kostrč a panvu po chrbtici až k hlave. Neraz sa práve jemným pôsobením na kostrč odstráni bolesť v hlave. Pri uvoľňovaní  blokád v kraniosakrálnom systéme sa okrem iného využíva tzv. kľudový bod. Terapeut na chvíľu zastaví napúšťanie systému, tým sa vytvorí podtlak a väčšie množstvo likvoru v mozgových komorách. Keď sa prúdenie do systému obnoví, je to akoby sa celý systém reštartoval. Človek po tom zvyčajne pocíti veľkú úľavu. Terapeut sa snaží zharmonizovať napúšťanie a vypúšťanie kraniosakrálneho systému, plynulosť pulzácie a symetriu na pravej i ľavej časti tela.

Ak máme dostatočne vyživovanú a detoxikovanú nervovú sústavu, naše orgány sú lepšie inervované a lepšie fungujú. Po vitálnej stránke sa môžeme cítiť príjemnejšie. Ak sa vyladí telesná rovina, potom sme schopní prejsť na úroveň tkanív, kam sa pulzácia prenáša cez jednotlivé nervy. Môžeme to vnímať ako stuhnutosť alebo mäkkosť tkanív či prietoku energie v tele.

Emocionálne cysty

V tkanivách sú uložené aj rôzne spomienky a mentálne programy, spôsobené psychickým stresom a traumami. Sú to miesta zapuzdrenej zvyškovej energie, ktorá vzniká vo chvíľach negatívnych emócií. Predstavte si situáciu, keď vám hrozil pád. Aby ste tomu zabránili, vylúčili ste stresové hormóny, zaťali ste svalstvo a pravdepodobne ste v hneve zahrešili. V danej chvíli vám táto energia pomohla, aby ste sa neudreli. Ona však nezmizla a špirálovito sa stiahla do jedného bodu. John Upledger by ho označil ako energetickú cystu. Ostal vo vás zabudnutý myšlienkový vzorec, podľa ktorého reagujete v ďalších podobných situáciách hnevom. Po istom čase z toho vznikne somatoemocionálny blok. Preto sa na terapiách pracuje aj so zabudnutými myšlienkovými vzorcami. Aj keď naše naučené správanie možno nezmeníme z hodiny na hodinu, do pamäti tela sa nám zapíše nový, príjemný pocit. Ak sa v budúcnosti ocitneme v podobnej stresovej situácii, môžeme si z pamäti vybrať to pozitívnejšie a nemusíme siahať automaticky po starom myšlienkovom vzorci.

Kraniosakrálna terapia teda môže odhaliť miesto zapuzdrenej energie i myšlienkový vzorec, ktorý je na tento bod naviazaný. Ak sa táto energia uvoľní, úľava nastane na emocionálnej a fyzickej úrovni a telo sa môže vrátiť k svojmu predobrazu zdravia. Keď sa nám podarí dopracovať až sem, môžeme pracovať v tretej rovine – na úrovni dychu života.

Dych života

Dych života označil Roger Gilchrist, autor knihy Kraniosakrální biodynamika, ako „vrodený riadiaci princíp v jadre všetkých životných procesov, ako vrodenú liečivú múdrosť tela, ktorá vie, čo má robiť od okamihu počatia až do chvíle, keď vedomie opustí telo. Je zdrojom všetkých liečivých procesov, ale aj normálneho vývoja jedinca, jeho zrenia a osobného rastu.“ V tom spočíva najzáhadnejšie mystérium kraniosakrálnej terapie – terapeut môže cez jemné pohyby tela a jeho štruktúr vnímať samotnú podstatu života a komunikovať s ňou.

V tomto kontexte sa dajú aj lepšie pochopiť slová Johna Upledgera, že to nie je on, kto lieči: „Spoznal som, že mojou úlohou je napomáhať pacientovi k jeho vlastným ozdravným procesom. Toto poznanie je ďaleko od mojich začiatkov v medicíne, keď som si myslel, že môžem „liečiť“ ľudí. „Liečil“ som všetky druhy srdcových a mozgových príhod a akútnych zranení. A skutočne som si myslel, že som to ja, kto to robí. Cítil som sa vinný a prežíval som prehru, keď sa niektorý z mojich pacientov neuzdravil. Dnes viem, že som bol nezrelý a egoistický. Viem, že je to sám pacient, kto sa lieči, a ja mám to privilégium byť svedkom, a azda sa aj zúčastniť jeho vlastného procesu uzdravovania. Dnes viem, že som žiak a pacient je môj učiteľ.“

Jemná ako pierko

Pre mnohých ľudí, zvyknutých na klasickú tlakovú masáž, je nepochopiteľné, ako môže taký subtílny dotyk spôsobiť silné zmeny v organizme. U kraniosakrálnej terapie ide skutočne len o jemné prikladanie rúk s váhou listovej obálky. Len tak sa dá vybudovať ovzdušie dôvery, v ktorej sa môže prebudiť vnútorný lekár. Silný tlak vyvoláva protitlak, čiže odpor, pri jemnom dotyku sa telo naopak dokonale uvoľní a otvorí sa liečivému procesu. Zároveň sa aj terapeut otvára svojej intuícii a necháva sa viesť svojimi rukami. Nie hlava, ale ruky sú v tomto prípade nástrojom na získavanie informácií a komunikáciu s pacientom.

Azda aj preto John Upledger začal učiť kraniosakrálnu terapiu okrem zdravotníkov aj laikov, hoci ho za to kolegovia lekári odsudzovali. Keď však v roku 1976 robil výskum na deťoch s poruchami učenia na štátnych školách v Michigane, zistil, že až päť percent detí má nejaký druh mozgovej dysfunkcie a budú potrebovať vyšetrenie, časť z nich aj liečenie kraniosakrálnou terapiou. Na to však nestačil počet vyškolených terapeutov. Doktorovi Upledgerovi sa podarilo zorganizovať kurz pre laikov na miestnej škole pre deti s kombinovanými chybami. Tak čoskoro zistil, že človek nemusí byť lekárom, aby sa stal dobrým terapeutom kraniosakrálnej terapie. Hlavnými požiadavkami pre absolventov kurzov boli podľa neho nadšenie, súcit a vnímavosť. Pre laikov vyvinul desaťstupňový systém ošetrenia kraniosakrálnej sústavy, ktorý ak sa nerobí násilne, ale s náležitou jemnosťou, nemôže ublížiť. Človek môže dokonca pomôcť sám sebe. Na to slúžia jednoduché cvičenia ako v každodennosti uvoľňovať zvyškové napätie a zharmonizovať pulzáciu.

Súhra tela a mysle

V každom prípade túto terapiu podstupujú aj zdraví ľudia, lebo sa po nej cítia plní energie, šťastnejší a spokojnejší. Posilňuje sa ich imunitný systém, stresová hladina sa znižuje a zlepšuje sa rovnováha hormónov a pocit telesnej a duševnej pohody. Podľa všetkého je kraniosakrálny systém jadrom, v ktorom sa stretávajú riadiace mechanizmy tela, mysle, emócií a duše, a kraniosakrálna terapia dokáže obnoviť ich vzájomnú súhru.

John E. Upledger – Ty a tvůj skrytý lékař

Roger Gilchrist – Kraniosakrální biodynamika