Telefón:

0905 351 001

E-mail:

grochova.ivana@gmail.com

Adresa:

Koceľova 17, Bratislava

Názov je odvodený z latinského cranium – lebka a sacrum – krížová kosť. Práve v membránovom systéme medzi lebkou a krížovou kosťou v pravidelnom rytme pulzuje mozgovomiechová tekutina.

zdravie

Táto pulzácia sa označuje aj ako dych života alebo ako vrodený riadiaci princíp v jadre všetkých životných procesov. Nazývame ho aj vrodená liečivá múdrosť tela. 

Popri srdcovom a dýchacom rytme ide o tretí rytmus, ktorý dokáže ovplyvňovať pohyb rôznych telesných štruktúr vrátane kostí lebky. Teraput jemným dotykom skúma prejavy pulzácie mozgovomiechovej tekutiny na rôznych častiach tela. Vďaka tomu dokáže odhaliť a uvoľniť obmedzenia, ktoré bránia zdravým a prirodzeným funkciám organizmu. Tak sa môžu opätovne obnoviť samoozdravné mechanizmy tela. 

Terapeut môže nájsť aj miesta zapuzdrenej energie v tkanivách, kde sú uložené spomienky a mentálne programy, spôsobené stresom a traumami. Ak sa táto energia uvoľní, úľava nastane na emocionálnej aj fyzickej úrovni.

História

Už v tridsiatych rokoch 20. storočia americký osteopat William Garner Sutherland zistil, že popri srdcovom a dýchacom rytme v našom tele pulzuje ešte tretí rytmus, ktorý dáva do pohybu celé telo vrátane kostí lebky. Túto neviditeľnú životnú silu nazval dych života a spozoroval, že má súvis s mozgovomiechovým mokom. Podľa neho práve potencia dychu života vyvoláva pulzáciu tekutiny vo vnútri mozgovomiechového systému, takže v jednej fáze tekutina stúpa smerom k hlave a v druhej klesá ku kosti krížovej. 

Myšlienky doktora Sutherlanda vedecky podporil a rozvinul americký lekár John Upledger. On zaviedol pojem kraniosakrálny systém. Máme ho v tele úplne všetci. Tvorí ho trojvrstvový membránový systém, v ktorom neprestajne prúdi mozgovomiechová tekutina. 

Ukázalo sa, že všetky kosti, vrátane kostí lebky, sa musia prispôsobovať zmenám tlaku tejto tekutiny počas pulzácie. Takže William G. Sutherland sa nemýlil – celá lebka sa rytmicky zmenšuje a zväčšuje. Dnes sa už vie, že to spôsobuje príliv a odliv mozgovomiechovej tekutiny. Kraniosakrálny terapeut dokáže tento rytmus cítiť aj v iných častiach tela, nielen na hlave.

John Upledger začal kraniosakrálnu terapiu skúšobne na niekoľkých pacientoch s bolesťami hlavy. Prvým bol veterán 2. svetovej vojny, ktorého po výbuchu dela začala bolieť hlava a hvízdať mu v ušiach. Bolesťami trpel dvadsaťpäť rokov a nepomohli mu ani lekári amerického námorníctva. John Upledger zistil, že pacient má na ľavej strane hlavy vtlačené kosti a likvor tam nemôže voľne prúdiť. Podarilo sa mu uvoľniť stuhnutú časť, hlava sa na ľavej strane hneď rozšírila a bolesť zmizla. 

Ako vedecký pracovník v klinickom výskume na Michigan State University pracoval s deťmi, ktoré trpeli hyperaktivitou alebo dyslexiu. Najmä s hyperaktívnymi deťmi dosiahol dobré výsledky, mnohé zaspali priamo počas terapie. Pribižne u 70 percent detí s dyslexiou sa po náprave v oblasti pravej spánkovej kosti problémy s čítaním stratili. 

Spektrum pacientov, ktoré John Upledger liečil, bolo veľmi pestré. Ošetroval deti s kolikou, astmou, s neurologickými poškodeniami mozgu, s detskou mozgovou obrnou, dospelých s depresiami, so stomatologickými problémami, chronickými bolesťami, artritídou, poraneniami miechy… 

Emocionálne uvoľnenie

Postupne John Upledger zistil, že sa počas terapie jeho ruky intuitívne hýbu určitým smerom. Tieto miesta mali vždy spojitosť s riešeným problémom. Ukázalo sa, že telo je záhadnejšie, ako sme si mysleli. Nielen mozog, ale aj telo má pamäť. Táto premisa je základom pre viaceré terapie, ktoré pracujú s telom a pohybom. John Upledger nazval túto pamäť „tkanivovou pamäťou“. Pochopil, že v tkanivách sú uložené rôzne spomienky a mentálne programy, spôsobené psychickým stresom a traumami. Nazval ich energetickými cystami alebo somatoemocionálnymi blokmi. Sú to miesta zapuzdrenej zvyškovej energie, ktorá vzniká vo chvíľach negatívnych emócií. Tak sa postupne prepracovával k hlbším rovinám človeka, až na úroveň dychu života.

Dych života označil Roger Gilchrist, autor knihy Kraniosakrální biodynamika ako „vrodený riadiaci princíp v jadre všetkých životných procesov, ako vrodenú liečivú múdrosť tela, ktorá vie, čo má robiť od okamihu počatia až do chvíle, keď vedomie opustí telo. Je zdrojom všetkých liečivých procesov, ale aj normálneho vývoja jedinca, jeho zrenia a osobného rastu.“ V tom spočíva najzáhadnejšie mystérium kraniosakrálnej terapie – terapeut môže cez jemné pohyby tela a jeho štruktúr vnímať samotnú podstatu života, komunikovať s ňou. 

Preto aj John Upledger v knihe Ty a tvuj skrytý lékař priznáva, že to nie on, kto lieči: „Spoznal som, že mojou úlohou je napomáhať pacientovi k jeho vlastným ozdravným procesom. Toto poznanie je ďaleko od mojich začiatkov v medicíne, keď som si myslel, že môžem „liečiť“ ľudí. „Liečil“ som všetky druhy srdcových a mozgových príhod a akútnych zranení. A skutočne som si myslel, že som to ja, kto to robí. Cítil som sa vinný a prežíval som prehru, keď sa niektorý z mojich pacientov neuzdravil. Dnes viem, že som bol nezrelý a egoistický. Viem, že je to sám pacient, kto sa lieči, a ja mám to privilégium byť svedkom, a azda sa aj zúčastniť jeho vlastného procesu uzdravovania. Dnes viem, že som žiak a pacient je môj učiteľ.“